Na tento snem ako aj na Vašucisársku Jasnosť sme sa slušným spôsobom a podľa práva aj v týchto, tak dôležitých,otázkach často odvolávali a apelovali; tohto sa aj týmto stále ešte pridŕžame a nemienime odtohto odstúpiť ani týmto ani nasledujúcim rokovaním, len ak by sa tieto rozpory konečne sláskou a dobromyseľne utíšili, odstránili a vyrovnali v zmysle výzvy Vašej cisárskej Jasnosti.Toto tu verejne osvedčujeme a vyhlasujeme. Toto je naše a našej strany vierovyznanie ako nasleduje článok za článkom.

Predovšetkým jednomyseľne učíme a veríme, podľa uznesenia Nicejského snemu, že je lenjedna Božská bytosť, ktorá sa nazýva Boh a naozaj je Bohom, a to v troch osobách. Tieto sú vjedinej božskej bytosti. Každá z nich je rovnako mocná a rovnako večná: Boh Otec, Boh Syna Boh Duch Svätý. Všetky tri sú jedna Božská bytosť, večná, nedeliteľná, neohraničená,nesmiernej moci, múdrosti a dobroty, Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkých viditeľných ineviditeľných vecí. Slovom „osoba“ sa nerozumie čiastka alebo vlastnosť niekoho iného, aleto, čo jestvuje samo o sebe, ako tento pojem používali aj cirkevní otcovia.Preto zavrhujeme všetky kacírstva, ktoré odporujú tomuto článku ako sú manichejci, ktoríuznávajú dvoch bohov, zlého a dobrého, valentiniáni, ariáni, eunomiáni, mohamedáni a všetciim podobní. Zavrhujeme aj samosaténov, starých i nových, ktorí uznávajú len jednu osobu a oďalších dvoch, totiž o Slove (Kristovi) a Duchu Svätom mudrlantsky vyhlasujú, že to vrajnemusia byť „rozdielne osoby“, ale že Slovo znamená toľko ako povedané (telesné) slovo alebo hlas, a Duch Svätý že je len vyvolaný pohyb v stvorenstve.

Ďalej učíme, že po Adamovom páde sú všetci prirodzene zrodení ľudia počatí a narodení vhriechu, to znamená, že sú všetci plní zlej žiadostivosti a náklonnosti už od materského lonaa od prírody vôbec nemôžu mať ozajstnú Božiu bázeň, ani pravú vieru v Boha; a že tátovrodená nákaza a dedičný hriech je skutočným hriechom, ktorý odsudzuje na večný Božíhnev (večnú smrť) všetkých tých, ktorí sa neznovuzrodia krstom a Duchom Svätým.Preto zavrhujeme pelagiánov a iných, ktorí dedičný hriech neuznávajú za hriech, vyzdvihujúľudskú prirodzenosť a argumentujú, že človek môže byť pred Bohom ospravedlnený vlastnými silami a zbožnosťou. Tak znevažujú Kristovo utrpenie a zásluhy.

Ďalej učíme, že Boh Syn sa stal človekom, narodil sa z čistej panny Márie a preto sú jeho dveprirodzenosti, božská a ľudská, nerozdeliteľne spojené v jednej osobe: jeden Kristus, pravýBoh a pravý človek, ktorý sa skutočne narodil, trpel, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný;je obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy a (svojim činom) zmieril Boží hnev.
Ten istý Kristus zostúpil do pekla, na tretí deň skutočne vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá,sedí na Božej pravici, večne panuje a vládne nad celým stvorením. Všetkých, ktorí veria vNeho, Duchom Svätým posväcuje, očisťuje, posilňuje, potešuje, dáva im život, rozličné darya hodnoty, ochraňuje a bráni ich pred diablom a hriechom. Tento Pán Kristus na konci vekov zjavne príde súdiť živých i mŕtvych atď., ako to učí Apoštolské vierovyznanie.

Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Bohom nemôžeme dosiahnuťvlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Ale, že odpustenie hriechov dostávame apred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď totiž veríme, že Kristustrpel za nás a že pre Neho sú nám odpustené hriechy, darovaná spravodlivosť a večný život.Boh túto vieru uznáva a počíta ju za spravodlivosť, ktorá platí pred Ním - ako hovorí Pavel v 3. a 4. kapitole listu Rímskym.

Aby sme dosiahli takúto vieru, Boh ustanovil kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti.Týmito prostriedkami Boh dáva Svätého Ducha, ktorý v poslucháčoch evanjelia prebúdzavieru kde a kedy chce. Skrze neho nás učí, že Boh k nám je milostivý nie pre naše vlastnézásluhy, ale pre Kristove zásluhy. Tomu však treba veriť.Zavrhujeme novokrstencov a iných, ktorí učia, že Svätého Ducha dostávame bez vonkajšiehoslova evanjelia (Písmo sväté, kázeň, sviatosti) vlastným úsilím, vlastnými myšlienkami a skutkami.

Učíme tiež, že táto viera má prinášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov,ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, lebo je to Jeho vôľa. Avšak nesmieme sa spoliehať,že si nimi zaslúžime u Boha milosť. Veď odpustenie hriechov a ospravedlnenie dosahujemevierou v Krista - ako On sám hovorí: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám boloprikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!“ (L 17,10). Takto učia aj cirkevní otcovia,ako napríklad Ambrózius, ktorý hovorí: „Boh rozhodol tak, že spasený je ten, kto verí v Krista a že odpustenie hriechov nemá zo skutkov, ale jedine vierou bez vlastných zásluh.“

Taktiež učíme, že vždy musí zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev, ktorá je zhromaždenímvšetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjeliaprisluhujú.Lebo k pravej jednote kresťanských cirkví stačí, keď sa evanjelium v správnom poňatíjednomyseľne káže a sviatosti sa podľa Božieho slova prisluhujú. Pre pravú jednotukresťanskej cirkvi preto nie je potrebné, aby sa všade zachovávali tie isté, ľuďmi ustanovené,cirkevné obrady - ako píše Pavel Efezkým: „Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ (Ef 4,4)

Kresťanská cirkev nie je vlastne nič iné než zhromaždenie všetkých veriacich a svätých.V tomto živote je však medzi pobožnými veľa falošných kresťanov, pokrytcov a zjavnýchhriešnikov. Sviatosti sú však rovnako účinné, aj keď ich prisluhujú kňazi, ktorí nie súpobožní. Sám Kristus vraví: „Na stolec Mojžišov sa posadili zákonníci a farizeji, atď.“ (Mt23,2). Preto zavrhujeme donatistov a všetkých iných, ktorí učia ináč.

O krste učíme, že je potrebný a že sa v ňom ponúka milosť Božia. Treba krstiť aj deti, ktoré sakrstom odovzdávajú Bohu a Boh ich prijíma a sú Mu milé. Preto zavrhujeme novokrstencov, ktorí učia, že krst detí nie je správny.

O Večeri Pánovej učíme, že je v nej pod spôsobom chleba a vína skutočne prítomné pravételo a pravá krv Kristova, ktoré sa v nej prisluhujú a prijímajú. Preto zavrhujeme tomu odporujúce učenie.

O spovedi učíme, že súkromné rozhrešenie sa má v cirkvi ponechať a nemá sa vynechať.Pravda, pri spovedi nie je potrebné vymenovať všetky poblúdenia a hriechy, lebo to ani nie je možné: „Kto si uvedomí poblúdenia?“ (Ž 19,13).

O pokání učíme, že tí, ktorí zhrešili po krste, kedykoľvek sa budú kajať, dosiahnú odpusteniehriechov a cirkev im nemá odmietnuť rozhrešenie. Ozajstné a pravé pokánie nie je nič iné,ako to, že človek cíti ľútosť, bolesť alebo zdesenie nad hriechom a jednako súčasne verí vevanjelium a v rozhrešenie, totiž že hriech mu je odpustený a Kristovým prostredníctvomzískava milosť. Táto viera mu potešuje a upokojuje srdce. Potom sa má človek polepšiť azanechať hriech, lebo to má byť ovocím pokánia - ako hovorí Ján: „Vydávajte teda ovociehodné pokánia.“ (Mt 3,8).Týmto zavrhujeme tých, čo učia, že ľudia, ktorí raz uverili, už nemôžu znovu hrešiť.Práve tak zavrhujeme novatiánov, ktorí odopreli rozhrešenie tým, ktorí po krste zhrešili.Podobne zavrhujeme tých, ktorí neučia, že odpustenie hriechov sa dosahuje vierou, ale vlastným zadosťučinením.

O používaní sviatostí učíme, že sviatosti nie sú ustanovené len preto, aby boli znameniami,podľa ktorých je možno navonok poznať kresťanov, ale že sú znameniami a svedectvomBožskej vôle voči nám. Nimi sa má vzbudiť a posilňovať naša viera. Preto si vyžadujú vieru. Správne sa používajú práve vtedy, keď ich prijímame s vierou a keď sa nimi viera posilňuje.

O cirkevnej správe (úrade) učíme, že v cirkvi nikto nemôže verejne učiť, kázať a prisluhovať sviatosti, ak k tomu nie je riadne povolaný.

O cirkevných poriadkoch, ktoré ustanovili ľudia, učíme, že možno zachovávať len tie, ktorénespôsobujú hriech a ktoré slúžia pokoju a dobrému poriadku v cirkvi, ako sú určité sviatky,slávnosti a podobne. Pritom však zdôrazňujeme, že svedomie sa nesmie zaťažovať tvrdením,že také veci sú nutné pre spasenie. K tomu treba upozorňovať, že evanjeliu a učeniu o viere vKrista protirečia všetky predpisy a tradície, ktoré ustanovili ľudia nato, aby si nimi zmierovaliBoha a zasluhovali milosť. Preto neužitočné a proti evanjeliu sú kláštorné sľuby a inépredpisy o pôstnych jedlách, pôstnych dňoch atď., ktorými by sa mala získať milosť a zadosťučinenie za hriechy.

O štátnej moci a svetskej správe učíme, že každá dobre zriadená vrchnosť vo svete, právnyporiadok a zákony sú dobrým poriadkom, ktorý zriadil a ustanovil Boh. Kresťania, bez toho,že by tým hrešili, môžu pôsobiť v štátnej správe, zastávať vrchnostenský a sudcovský úradpodľa cisárskych a iných platných zákonov, vynášať rozsudky a prisudzovať právo, zločincovtrestať mečom, podľa práva viesť vojny a zúčastňovať sa na nich; uzatvárať zmluvy, kupovaťa predávať, skladať predpísané prísahy, vlastniť majetok, uzatvárať manželstvá a pod.Týmto zavrhujeme novokrstencov, ktorí toto všetko odmietajú ako nekresťanské.Taktiež zavrhujeme tých, čo učia, že kresťanská dokonalosť je zanechať príbytok adomácnosť, manželku a deti a zriecť sa toho všetkého; ale ozajstná dokonalosť je jedine pravábázeň pred Bohom a pravá viera v Boha. Lebo evanjelium neučí o vonkajších a časnýchveciach, ale o duchovných a večných a o spravodlivosti srdca. Neodstraňuje vládnu moc,štátny poriadok a manželský stav, ale chce, aby sa toto všetko uznávalo ako pravé Božieustanovenie, aby sa v týchto oblastiach života dokazovala kresťanská láska a aby sa konalipravé dobré skutky, každý v tej oblasti zodpovednosti, do ktorej bol povolaný. Preto súkresťania povinní vo všetkom poslúchať vládu, jej nariadenia a zákony, pokiaľ ich možnokonať bez hriechu. Ale ak nariadenia vrchnosti nemožno konať bez hriechu, treba viac poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5,29).

Taktiež učíme, že náš Pán Ježiš Kristus v súdny deň príde súdiť; všetkých mŕtvych vzkriesi,veriacim a vyvoleným dá večný život a večnú radosť, ale bezbožných ľudí a diabla odsúdi dopekla a do večného zatratenia.Preto zavrhujeme novokrstencov, ktorí učia, že diabli a zatratení ľudia nebudú trpieť večnémuky a útrapy.Podobne, v tejto súvislosti, zavrhujeme niektoré židovské náuky, ktoré sa aj v súčasnostivynorili, podľa ktorých skutočne svätí a pobožní ešte pred zmŕtvychvstaním všetci pobožní založia svetské kráľovstvo a všetci bezbožní budú zničení.

O slobodnej vôli učíme, že človek má do istej miery slobodnú vôľu: môže navonok žiťusporiadaným životom a môže sa slobodne rozhodovať vo veciach, ktoré chápe rozumom.Ale bez milosti, pomoci a pôsobenia Svätého Ducha sa človek nemôže páčiť Bohu, nemôže saHo úprimne báť alebo v Neho veriť, ani si nemôže zo srdca vytesniť vrodenú zlú žiadosť; tokoná Svätý Duch, ktorého dostávame v Božom slove. Lebo tak hovorí Pavel v 1. listeKorintským 25,14: „Prirodzený človek, pravda, nechápe veci Ducha Božieho“.Aby bolo zreteľné, že tu neučíme nič nové, pripájame jasné Augustínove slová o slobodnejvôli z 3. knihy Hypognostikon: „Vyznávame, že všetci ľudia majú slobodnú vôľu. Veď všetcimajú prirodzený, im vrodený rozum a um, pravda, nie taký, aby ním mohli niečo dosiahnuťvoči Bohu, napr. zo srdca milovať Boha a báť sa Ho. Skôr len vo vonkajších veciach tohtoživota majú slobodu zvoliť si dobré alebo zlé. Dobrým rozumiem to, čo od prirodzenostimožno konať, ako napr. robiť alebo nerobiť na poli, jesť, piť, ísť alebo neisť k priateľovi,obliecť alebo zobliecť si odev, budovať, uzavrieť manželstvo, vykonávať remeslo a robiťtomu podobné užitočné a dobré veci. Pravdaže, toto všetko nie je nič a neobstojí bez Boha, alevšetko je z Neho a skrze Neho. Naproti tomu človek môže z vlastného rozhodnutia konať aj zlé, ako napr. klaňať sa modle, spáchať vraždu atď.“

O príčine hriechu učíme, že hoci všemohúci Boh stvoril a udržuje celú prírodu, napriek tomuprevrátená vôľa, protiviaca sa Bohu, pôsobí hriech vo všetkých zlých a Bohom pohŕdajúcichľuďoch. To je totiž vôľa diabla a všetkých bezbožníkov, ktorí sa odvracajú od Boha k zlému,len čo Boh odtiahne svoju ruku, ako hovorí Kristus u Jána 8,44: „Keď (diabol) hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného“.

Našim sa neprávom vytýka, že zakazujú dobré skutky. Ich spisy o Desiatich Božíchprikázaniach a o iných témach dokazujú, že o pravých kresťanských stavoch a dobrýchskutkoch napísali užitočné napomenutie a komentár. Predtým sa o tom veľmi málo učilo. Vkázňach sa zameriavalo predovšetkým na detinské a nepotrebné skutky, ako napr. na ruženec,uctievanie svätých, mníšsky život, púte, nariadené pôsty, cirkevné sviatky, bratstvá a pod.Tieto nepotrebné skutky dnes už ani naši protivníci nepokladajú za také dôležité ako predtým.Okrem toho sa medzitým naučili hovoriť už aj o viere, o ktorej predtým vôbec nič nekázali.Teraz učia už aj to, že pred Bohom nebudeme ospravedlnení len zo samých skutkov, aledokladajú k tomu aj vieru v Ježiša Krista a hovoria, že viera a skutky nás ospravedlňujú predBohom. Toto učenie je už trochu potešiteľnejšie, než to, ktoré nás učilo spoliehať sa len navlastné skutky.Keďže sa teda učenie o viere, ktoré je hlavným článkom kresťanského učenia, taký dlhý časzanedbávalo - to treba priznať - a všade sa kázalo len učenie o skutkoch, preto naši kazateliaučia takto: Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa dejejedine vierou - keď totiž veríme, že hriechy sa nám odpúšťajú pre Krista; jedinéhoProstredníka, ktorý nás môže zmieriť s Otcom. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním atým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čoodporuje evanjeliu.Toto učenie o viere zreteľne a jasne učí Pavel na mnohých miestach, hlavne v liste Efezským2,8n: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zoskutkov, aby sa nikto nechválil.“Aj z Augustínových spisov možno dokázať, že tu nezavádzame nijaké nové chápanie.Augustín sa touto vecou obšírne zaoberá a učí, že vierou v Krista dosahujeme milosť a smeospravedlnení u Boha a nie skutkami, ako to ukazuje jeho celý spis „O duchu a litere“ (Despiritu et litera).Hoci neskúsení ľudia zväčša znevažujú a opovrhujú týmto učením, predsa poznávame, ževeľmi potešuje a uspokojuje slabé a preľaknuté svedomia. Lebo svedomie sa neupokojí aneutíši skutkami, ale jedine vierou. Vierou dostáva istotu, že pre Krista má milostivého Boha- ako Pavel hovorí v liste Rímskym 5,1: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohomskrze svojho Pána Ježiša Krista.“Táto potreba sa predtým v kázňach nezvestovala, ale úbohé svedomia odkazované len navlastné skutky, utiekalo sa k rozličným skutkom: jedných svedomie vyhnalo do kláštorov vnádeji, že tam si kláštorným životom získajú milosť a hriechu tak vykonali zadosťučinenie.Mnohí z nich potom však skúsili, že tým nenachádzajú pokoj. Preto bolo teda potrebné kázaťa horlivo rozoberať toto učenie o viere v Krista a dôrazne zastávať, aby každý vedel: Božiumilosť možno dosiahnuť len vierou - bez vlastnej zásluhy.Upozorňujeme však, že sa tu nehovorí o takej viere, akú majú aj diabol a bezbožníci, ktorítaktiež veria správe o Kristovom utrpení a vzkriesení z mŕtvych. Ale tu je reč o pravej viere,ktorá verí, že milosť a odpustenie hriechov dosahujeme Kristovým prostredníctvom.Kto teda vie, že Kristovým prostredníctvom má milostivého Boha, ten aj pozná Boha, vzývaHo a nežije bez Boha ako pohania. Lebo diabol a bezbožní neveria podľa tohto článku oodpustení hriechov. Preto sú nepriateľmi Boha, nemôžu Ho vzývať a od Neho nič dobréočakávať. Tak, ako sme to tu rozviedli, Sväté písmo hovorí o viere. Vieru nechápe akoznámosť, to má aj diabol a bezbožní ľudia. Tak napríklad o viere učí 11. kapitola listu Židom,že viera neznamená len poznať biblické deje, ale Bohu úplne dôverovať a prijímať Jehoprísľub. Aj Augustín nás na to upomína, že pod slovom „viera“ v Svätom písme mámerozumieť dôveru v Boha, ktorý je k nám milostivý, a nielen poznať biblické deje, ktorépoznajú aj diabli.Ďalej učíme, že dobré skutky sa majú a musia konať, ale nie tak, aby sme sa spoliehali, že sinimi získame milosť, ale kvôli Bohu a Jemu na chválu. Milosť a odpustenie hriechov sadosahuje vždy len vierou. Keďže vierou sa nám dáva sám Svätý Duch, tým sa aj srdceuspôsobuje konať dobré skutky. Lebo kým je srdce bez Svätého Ducha, ešte je slabé, a pretoje v moci diabla, ktorý úbohú ľudskú prirodzenosť podnecuje k mnohým hriechom. Vidíme tona filozofoch, ktorí sa usilovali žiť čestne a poriadne. A jednako to nedosiahli, ale upadli domnohých veľkých a zjavných hriechov. Tak je to s človekom bez pravej viery a bez SvätéhoDucha, ktorý sa riadi len vlastnou ľudskou silou.Preto sa tomuto učeniu o viere nemá vytýkať, že zakazuje dobré skutky, ale skôr by sa malochváliť za to, že učí konať dobré skutky a poskytuje pomoc, ako možno dôjsť k dobrýmskutkom. Lebo bez viery a bez Krista je ľudská prirodzenosť a ľudské chcenie prislabé konaťdobré skutky, milovať blížneho, vzývať Boha, v utrpení mať trpezlivosť, plniť zverenéposlanie, byť poslušný, vyhýbať sa nemravnosti atď. Takéto naozaj dobré a správne skutky sanemôžu vykonať bez Kristovej pomoci, ako On sám hovorí v Jánovom evanjeliu 15,5: „Bezo mňa nič nemôžete činiť.“